Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Želovce, okres Veľký Krtíš

História obce

Obec sa nachádza v Ipeľskej kotline tesne pri Krtíšskom potoku na národnostne zmiešanom území Južného Slovenska vo vzdialenosti 7 km od štátnej hranice v okrese Veľký Krtíš. Stred obce leží vo výške 153 m nad morom v priesečníku zemepisných súradníc 48,12° SŠ a 19,35 ° VD
Prírodné prostredie Ipeľskej kotliny tak ako ho vidíme dnes sa vytváralo zložitými geologickými premenami niekedy v Miocéne a dotvorili ho vodné toky vo štvrtohorách. Pre človeka z toho obdobia tu ostala najmä úrodná pôda, štrky, piesky, stavebný kameň, tehliarska hlina, ale aj hnedé uhlie a minerálne vody, ktoré nachádzame v katastri obce a na okolí. Údolie Ipľa so širokým zátopovým územím a okolitými pahorkatinami poskytovalo dostatok potravy i ochranu pre človeka a vytváralo ideálne prostredie pre život. Asi preto bol tento priestor nepretržite obývaný od eneolitu až po dnešok. O tom svedčia napríklad aj štiepané kamenné nástroje, nájdené v zemi.
Vyrátanie všetkých národov a kmeňov, ktoré sa tu v priebehu histórie premleli a na čas usadili by bolo zdĺhavé, veď len tí poslední, ktorí tu počas nášho letopočtu pobudli dlhšiu dobu tvoria pekný rad: Kvádi, Huni, Longobardi, Avari, Slovania, Maďari, Turci. Zo všetkých tých do dnešnej doby tu ostali Slováci a Maďari.
Po Kvádoch prišli Huni. Keď ich spojené sily vtedajšej západnej Európy porazili, prišli v 5. storočí Slovania a s malým časovým odstupom Avari. Žili tu v 6.až 8. storočí v akejsi symbioze, ale aj vzájomných vojnách, do ktorých zasiahli aj Frankovia.
K tomuto obdobiu máme zaujímavý a hodnotný archeologický materiál. Inventár z 840 hrobov pohrebiska odkrytého v katastri obce Želovce z doby Avarského kaganátu s množstvom avarských zbraní, šperkov, úžitkových predmetov a slovanských nádob.
Prvá písomná zbierka o Želovciach je z 30 júna 1296 v dedičskej zmluve potomkov rodiny Bettér. Zmluva bola uzavretá pred ostrihomskou kapitulou a spomínajú sa v nej usadlosti Zsély aj Dorcsány, ktoré existovali až do tureckých dôb v blízkosti dnešného Šóšára a obývali ich predkovia dnešných želovčanov.
Niekedy v druhej polovici 16. storočia Turci obe spomenuté usadlosti vypálili a zbytok obyvateľov, ktorí sa zachránil, sa presťahoval na pravý breh Kríšskeho potoka na miesto, kde je dedina dodnes. Existenciu pôvodných želoviec a jej zničenie v zhode s písomnými prameňmi dokazujú a dobre dokazujú zbytky kostí a keramiky, ktoré i dnes nachádzame a datujú strieborné denáre uhorských panovníkov z obdobia po vpáde Turkov nájdené v mieste bývalej usadlosti Dorcsány pri amatérskom povrchovom zbere v roku 1970. Poslený rok ražby 1552 na nich dokazuje, že v tom čase tam obec ešte stála.
Obec počas histórie patrila k rôznym majetkom a zemepánom. Od Bettéra ich dedili Balassovci a spolu s necelými sto ďalšími obcami ich mali vo vlastníctve do tridsiatych rokov 16. storočia. Až po vyhnaní turkov ich v roku 1682 v cene 53 000 zlatých Florenov získal gróf Štefan Zichy od kráľa Leopolda II za zásluhy získané v protitureckých bojoch.. Medzitým však Balassovci stihli niekoľko dedín - medzi nimi aj Želovce - dať do zálohy istému Jánosovi Kellerovi v cene 300 zlatých, od ktorého ich postupným predávaním zálohy získal barón Štefan Koháry. Za jeho pomoci Želovčania postavili aj svoj prvý kostol v tunajšej dedine v roku 1625. Od Koháryho vyplatením spomínanej zálohy Zichyovci získali želovce späť a urobili z nej jednu zo štyroch miestodržiteľských obcí panstva. Senior rodu Zichyovcov, gróf Zichy František I. dal v r. 1771 postaviť dnešný kostol, v r. 1772 postavili kaštieľ a v r. 1773 bola postavená fara, ktorá slúži dodnes.
Zichyovci svoje príjmy získavali z výnosov poľného a lesného hospodárstva a preto veľa stavali. Mnohé hospodárske budovy na okolí pochádzajú ešte z času, keď najväčšie majetky spravovalo Divínske fidelkomisné seniorálne panstvo rodiny Zichyovej – tak sa úradne majetok nazýval. Avšak zásluha Zichyovských grófov na rozvoji obce nebola v tom, že niečo zanechali, ale v tom, že do pôvodne čisto poľnohospodárskej usadlosti priniesli remeslá a remeselníkov, ktorých potrebovali práve pre výstavbu a prevádzku hospodárstva. Vtedy sa v Želovciach usadili obyvatelia s menami ako György, Bányai, Strnáčik, Balla, Ritzl... a tým položili základ poľnohospodársko- remeselníckej usadlosti.
Po tureckom ničení druhá veľká tragédia stihla obec v nedeľu 17. augusta 1862. Požiar zachvátil celú obec a okrem kaštieľa, kostola a domu istého šustra zhorelo všetko. Jednou z príčin pohromy bolo aj to, že po tureckom ničení sa na novom mieste sa želovčania zmohli len na chudobné, slamou kryté domčeky, ktoré boli nastavené v tesnej blízkosti vedľa seba po oboch stranách Karikášskeho potoka v mieste dnešného cintorína až po močiare v mieste dnešnej Pažiti. Po požiari vtedajší senior, gróf Zichy Ábel, daroval želovčanom pozemky na výstavbu domov a podľa jeho pokynov ich vymeral zememerač Gellényi. Tak vzniklo jadro terajších Želoviec s pravuohlou sieťou širokých ulíc, čo v tom čase malo význam ako opatrenie proti šíreniu požiarov. Znova, ako po tureckom ničení, Želovce vstávali z popola.
Vďaka ľudskému potenciálu, snahe a práci našich predkov a tiež tomu, že okrem poľnohospodárstva tu existovali aj remeslá sa obec rýchlo rozvíjala a zakrátko zaujala významné postavenie medzi okolitými dedinami. Želovce si postupne vybudovali vlastnú tehelňu, vodný mlyn, neskôr parný mlyn, v obci bola otvorená uhoľná baňa a dobývala sa soľ. V Želovciach sa viackrát ročne konali jarmoky a dobytčie trhy. Obec predbiehala okolité usadlosti počtom obchodov a samozrejme tiež krčiem. Pracovali tu významní a chýrni remeselníci - kováč, kolár, tesár, stolár, šuster, murár, remenár, mlynár... Spolu s poľnohospodárskou výrobou obyvateľstvo produkovalo toľko, že obec bola takmer sebestačná. Ako významná obec sme mali zavčasu poštu, telefón, telegraf a snáď najvýznamnejšou ustanovizňou boli želovské kúpele – Šóšár vybudované na báze dvoch prameňov zásaditej uhličitej minerálnej vody. Kúpele neboli veľké a boli otvorené len v letnej sezóne, no napriek tomu sa stali akýmsi kultúrnym a zábavným centrom okolia a prinášali prevádzkovateľom zisky.
Asi takto nás stihla prvá svetová vojna a vznik 1. ČSR. Okresným mestom sa stal Modrý Kameň a nové hranice spôsobili obyvateľstvu nemalé problémy, avšak Želovce na význame nestratili ani vtedy a naďalej boli akýmsi kultúrnym a hospodárskym centrom užšieho regiónu. V roku 1932 založili Gazdovský spolok, začali s čistením osiva. V r.1934 zaviedli v obci chov šľachteného dobytka a zavlažované záhradníctvo. Ako prvé zaregistrované občianske združenie s vlastnými stanovami na území vtedajšieho modrokamenského okresu vznikol kultúrny a športový spolok Victoria s nadpriemernými výsledkami v oblasti pestovania športu, kultúry, ľudových zvykov a vzdelávania obyvateľstva. Jeho divadelná skupina s nemalými úspechmi pracovala ešte v 70-tych rokoch minulého storočia.
Pre obdobie po druhej svetovej vojne je v obci charakteristický rozmach individuálnej i podnikovej výstavby. Nutným dôsledkom obmedzenia súkromného podnikania bolo denné cestovanie občanov autobusom za prácou. V r. 1948 pripojili obec na elektrifikačnú sieť a v domoch sa udomácnili kúpeľne, WC a čoraz zložitejšie elektrospotrebiče. Želovce žili štandardom socialistického Československa. Zanikli malé školy na dedinách a v Želovciach ako strediskovej obci v r. 1964 vystavili veľkú modernú základnú školu. Postupne čoraz viac mladých maturovalo na všeobecných a odborných stredných školách v okrese i mimo neho. V akcii Z začala obec stavať veľký a moderný kultúrny dom s kinosálou a premietacou kabínou. Dnes už zďaleka nie je moderný, ale žiaľ ešte stále nie je daný do užívania. Autoopravárenský závod – pobočka zvolenského výrobného družstva Kovohron poskytoval v obci zamestnanie desiatkam želovčanov. Po roku 1990 sa stal nerentabilným a zanikol.
Na zmenu v r. 1989 snáď boli Želovce neboli pripravené ani tak ako inde. Poľnohospodárske družstvo sa rozpadlo a podiel z majetku nebolo z čoho uhradiť, rozpadli sa aj veľké firmy na okolí. Po čase zastavila činnosť aj výrobná pobočka firmy LIAZ vo Veľkom Krtíši a Baňa Dolina. Región je jedným s najvyššou nezamestnanosťou na Slovensku a Želovce nie sú výnimkou. Pôvodné remeselnícke dielne nebolo z čoho opäť vybudovať, ale horšie snáď je, že nemal kto. Chýba podnikateľský duch a často aj snaha postarať sa o seba. Ťažko sa rozhýbavajú aj veci spoločné. Predsa dnes už úspešne pracujú súkromníci v rôznych oboroch. Autoopravárenstvo, pekáreň, ba i malé výrobne s počtom 10 – 20 zamestnancov, mnohí majú živnosť v obore stavebníctva, pomaly sa rozrastá aj sieť obchodov a služieb. Ozajstná premena je však ešte stále pred nami.
Dnes sú Želovce jednou z typických dvojrečových obcí na slovensko-maďarskej jazykovej hranici s 1350 obyvateľmi. Bývalý význam a sláva upadli. Spolu s ekonomickými a spoločenskými problémami dnešnej doby ďalej upadá aj kultúra a riešenie problémov spoločenského života sa doteraz nie veľmi nedarilo. Geografická poloha obce, bohaté tradície a ostatné danosti však dávajú dobrý predpoklad na všeobecný rozvoj. Záleží na každom z nás. Podľa porekadla „Radšej pozde ako nikdy“ s novým vedením obce opäť s nádejou začíname.


Marec 2007
Ondrej Bőhm



 


4458473

Úvodná stránka